Sekundové lepidlo dokáže spojiť dva povrchy tak rýchlo, že pri neopatrnosti stihne prilepiť aj prsty. Zaujímavé je, že táto vlastnosť pôvodne vôbec nebola tým, čo vedci hľadali. Práve naopak – mimoriadne lepkavý materiál im pri práci skôr prekážal.
Za objavom látok, z ktorých vzniklo sekundové lepidlo, stál americký chemik Harry W. Coover Jr. Počas druhej svetovej vojny pracoval s tímom na výskume priehľadných plastov vhodných pre presné optické zameriavače.
Pri experimentoch narazili na skupinu látok nazývaných kyanoakryláty. Tie mali nepríjemnú vlastnosť: veľmi ľahko sa prilepili na rôzne predmety a rýchlo polymerizovali. Pre pôvodný výskum boli preto nevhodné a vedci sa nimi ďalej vážnejšie nezaoberali.
To sa zmenilo o niekoľko rokov neskôr.
V roku 1951 Coover pôsobil v spoločnosti Eastman Kodak a dohliadal na výskum materiálov odolných voči vysokým teplotám pre kabíny prúdových lietadiel. Jeho kolega Fred Joyner pri testovaní jedného z kyanoakrylátov zistil, že skúšobné zariadenie jednoducho zlepil dohromady. Tentoraz už Coover pochopil, že to, čo predtým vyzeralo ako problém, môže byť veľmi užitočná vlastnosť.
Veľkou výhodou bolo, že kyanoakrylát dokázal vytvoriť pevný spoj bez zahrievania a silného mechanického tlaku.
Ako to funguje? Kyanoakrylátové lepidlá reagujú už s veľmi malým množstvom vlhkosti, ktorá sa prirodzene nachádza na povrchoch aj vo vzduchu. Tá spustí rýchlu polymerizáciu – malé molekuly sa začnú spájať do dlhých reťazcov a tekuté lepidlo vytvorí pevný spoj.
Coover získal patent súvisiaci s kyanoakrylátovými lepidlami v roku 1956 a spoločnosť následne pripravila výrobok na komerčné využitie. V roku 1958 sa začalo predávať lepidlo s názvom Eastman 910, z ktorého sa postupne vyvinula celá kategória lepidiel, ktoré dnes poznáme ako sekundové alebo super lepidlá.
Na celom príbehu je najzaujímavejšie, že mimoriadna lepivosť kyanoakrylátu bola spočiatku dôvodom, prečo ho vedci odmietli. Až neskôr si uvedomili, že práve jeho „otravná“ vlastnosť je vlastne to najcennejšie.