Keď sa dva psy stretnú, človek má často pocit, že to celé vyzerá trochu trápne, trochu komicky a trochu nevychovane. Oni si však nedávajú len náhodný „čuchací pozdrav“. Pre psa je vôňa iného psa obrovský balík informácií. Niečo ako vizitka, krátky životopis, nálada aj čerstvé novinky v jednom. Preto sa dá povedať, že iný pes mu nevonia len ako „psí pach“. Skôr ako veľmi zložitá chemická správa, ktorú vie jeho nos čítať oveľa lepšie, než si ľudia vedia predstaviť.
Prvá dôležitá vec je, že my ľudia sa pýtame na vôňu psa trochu nesprávne. Chceme vedieť, „ako to vonia“, akoby išlo o jednu konkrétnu arómu, podobne ako káva, parfém alebo pot. Lenže pes pravdepodobne nevníma vôňu iného psa ako jeden celok. Vníma skôr veľa vrstiev naraz. To, čo je pre človeka len neurčitý psí pach, môže byť pre psa zmes informácií o tom, či ide o samca alebo samicu, aké má druhý pes rozpoloženie, či je známy alebo cudzí, a možno aj čo nedávno robil. VCA dokonca uvádza, že psi dokážu čuchom rozlíšiť pohlavie, náladu a celkový stav druhého psa a že pach pre nich funguje ako forma chemickej komunikácie.
A odkiaľ sa táto „správa“ berie? Nie iba z jedného miesta. Pach psa vzniká z kombinácie viacerých zdrojov. Veľmi dôležité sú análne vaky, ľudovo análne žľazy, ktoré produkujú silno zapáchajúci sekrét. Cornell vysvetľuje, že ide o dve malé štruktúry po stranách análneho otvoru a ich obsah sa za normálnych okolností uvoľňuje pri tlaku, napríklad pri vyprázdňovaní. Tento sekrét má výrazný pach a pravdepodobne slúži aj ako pachová značka. Práve preto psy tak často mieria nosom práve dozadu – tam býva pachová informácia najkoncentrovanejšia.
To však neznamená, že pes „číta“ iného psa len zo zadku. Pachové informácie nesie aj koža, srsť, moč, výkaly a podľa štúdie v Scientific Reports aj pach z oblasti labiek, respektíve z pedal scent. Vedci v tejto práci ukázali, že psy rozpoznávajú pach odobratý z nôh iných psov. To je dôležité, pretože to naznačuje, že identita psa nie je uložená v jednej jedinej „vôni“, ale v širšom pachovom profile rozloženom na viacerých miestach tela a v stopách, ktoré po sebe zanecháva.
Keď sa teda pýtate, či je to pre psa niečo ako ľudský pot, odpoveď je len čiastočne áno. Je to asi najbližšie prirovnanie, aké máme, ale stále dosť slabé. Ľudský pot je pre nás skôr jeden typ telesného pachu. Pre psa je pach iného psa pravdepodobne oveľa bohatší a informatívnejší. Presnejšie prirovnanie by bolo asi toto: predstavte si, že by ste z jedného nadýchnutia vedeli zachytiť, ako niekto prirodzene vonia, čo jedol, v akej je nálade, či ho poznáte, kde sa asi pohyboval a či je pre vás zaujímavý alebo radšej nie. A to všetko naraz. Takto to, samozrejme, nevieme prežiť „v psej hlave“, ale z ich správania a z výskumov vyplýva, že pach pre nich nesie omnoho viac sociálnych údajov než pre ľudí.
Veľkú rolu v tom hrá aj to, že psí čuch nie je len silnejšia verzia ľudského čuchu. Je to iný hlavný spôsob orientácie vo svete. VCA uvádza, že psy majú v nose oveľa viac čuchových receptorov než ľudia a podstatne väčšiu časť mozgu venovanú analýze pachov. Okrem bežného čuchového systému majú aj vomeronazálny orgán, často označovaný ako Jacobsonov orgán, ktorý sa spája s chemickou komunikáciou a detekciou niektorých látok, ktoré sa nesprávajú ako bežné vône. Preto to, čo je pre človeka len slabý alebo dokonca nepostrehnuteľný pach, môže byť pre psa veľmi čitateľný signál.
Aj preto psy často čuchajú dlhšie, než by sa človeku zdalo normálne. Nie je to „úchylka“, ale zber dát. Najprv stačí rýchle privoňanie a pes získa základný prehľad. Keď ho druhý pes zaujme viac, ide bližšie a začne čítať podrobnosti. VCA opisuje, že rýchly čuchací kontakt dá psovi všeobecnú predstavu, ale bližší kontakt poskytne detailnejšie informácie. Inak povedané, pre psa je krátke očuchanie asi niečo ako rýchly pohľad na titulok, zatiaľ čo dôkladnejšie očuchanie je čítanie celého textu.
Zaujímavé je aj to, že pach druhého psa nie je len informácia o prítomnosti. Je to často aj spomienka. VCA uvádza, že psy majú dobrú pachovú pamäť a môžu identifikovať aj psov, ktorých dlhší čas nevideli. To znamená, že vôňa iného psa pre nich nie je len „nejaký pes“, ale pokojne aj „tohoto poznám, už sme sa stretli“. Pach teda nie je len chemická stopa, ale aj súčasť sociálnej pamäte.
Takže ako vlastne vonia pes psovi? Najpoctivejšia odpoveď je, že to nevieme prežiť tak, ako to prežíva on. Vieme však celkom dobre odhadnúť, čo v tej vôni nachádza. Nie je to len smrad, nie je to len pot a nie je to ani jednoduchá „psia vôňa“. Je to pachový podpis. Zmes telesných chemických látok, sekrétov a stôp, z ktorej pes číta identitu, stav aj sociálne informácie. Pre ľudí by to asi najviac pripomínalo situáciu, keby nos vedel nahradiť oči, uši aj časť pamäti naraz. 🐶👃
Pre psa je vôňa skoro ako jazyk
Keď sa na to pozriete takto, očuchávanie medzi psami zrazu nepôsobí smiešne, ale celkom logicky. Tam, kde človek povie „ten pes nejako páchne“, pes pravdepodobne zachytí oveľa viac. Kto to je, akú nesie stopu, či je pokojný alebo napätý, známy alebo cudzí. Pre nás je to pach. Pre psa je to skoro rozhovor bez slov.
